Naplniť svoj Osobný príbeh je jedinou povinnosťou človeka. Všetko je jedno. A keď niečo chceš, celý Vesmír sa spojí, aby si to dosiahol. (Alchymista)
A celkom som aj nahnevaná. Dnes som pozerala film a áno, bola to americká komédia (možno aj dráma, lebo mi to prišlo smutné, že to tak asi je aj v skutočnom živote) a tento film bol o tom, ako muži vnímajú vzťahy a ženy a všetko. Ja viem, mám 22 a som  veľmi rada, že už istú dobu nežijem v ružovej bubline, kde existuje pravá čistá láska, kde sa chlapi neobzerajú za cudzími ženami, kde sa ženy môžu ozývať prvé mužom, kľudne aj po prvom rande a tí muži ich o nich majú aj napriek tomu stále záujem. A tu moja bublina praská. Praskla asi pred dvoma rokmi a odvtedy viem tú krutú pravdu. Muži nechcú, aby sa im ženy ozývali po prvom rande, lebo to pre nich znamená, že má žena záujem a tým sa ich "dobývanie" skončilo. A keď sa muž po prvom rande neozve, nie len že to znamená, že druhé rande už nebude, ale, milé dámy, znamená to, že MUŽ O VÁS PROSTE NEMÁ ZÁUJEM. Chápete? Kto sú muži aby oni rozhodovali o tom, či sa to všetko bude nejak vyvíjať, alebo nie. A tak som sedela smutná, s prasknutou bublinou a dilemou, čo teraz? Jeden fajn človek, mi raz na Facebooku okomentoval  status a napísal, že na koniec toho všetkého aj tak všetci zomrieme, takže pri racionálnom  zhodnotení situácie, túto problematiku asi nemá význam riešiť, ale aj tak som sa pozastavila nad tým, ako to všetko v rámci randenia medzi mužmi a ženami chodí.
Takže ako to vlastne je? Idete s chlapom na rande ale nesmiete sa s ním vyspať hneď na prvom, lebo to je automaticky "GAME OVER" pre vás a vašu víziu o krásnom, dlhom romantickom živote s tým chlapom. A zase to nie je o vás, ale o tom, že už vás proste dostal a vy už nie ste pre neho zaujímavé. Ani na druhom rande a asi ani na treťom. Asi je vhodné naozaj vyčkať do doby, kedy si budete isté, že máte vzťah, lebo tí chlapi potrebujú, aby ste ich odmietali do poslednej možnej chvíle. Čím viac ho vy nechcete, tým víac vás bude chcieť on...nie je to choré??? JE!!! Občas mám pocit, že všetci chlapi sú v tomto smere úplne postihnutí.
Kto sa mužom páči? Dokonalá žena s veľkým poprsím, plochým svalnatým bruchom a pevným zadkom, s nohami až po strop a vlasmi, že aj orangutan v pražskej ZOO by mohol tú hustotu závidieť. A potom si povedzme narovinu, ide o výzor. Stále ide o výzor. Keď sa mi niečo nepodarilo a stal sa mi nejaký trapas, alebo som sa stala súčasťou nejakého katastrofického scenáru, Simča stále povedala:"Áaale čo, hlavne, že si pekná." Chápete? To úplne stačí na to, aby ste preplávali životom, bez ujmy na zdraví, ale ja si o sebe nemyslím, že si môžem dovoliť byť len pekná....až taká pekná zas nie som. Potom totiž prichádza na rad to druhé- intelekt. A to už sú mi veci. To ako napríklad vedieť, že Austrália sa delí na štáty, alebo vedieť, že Coimbra je mesto v Portugalsku, čo jeden minule nevedel a šiel písať vedomostný test...bohvie ako dopadol.
Tak len tak som chcela napísať, lebo ma napadlo, že by som sa s vami mohla podeliť o moju chlapskú dilemu a o zlú náladu zo skutočnosti, že to tak naozaj asi chodí a že on sa síce rozhodne, či vám zavolá, či nie, ale vy sa rozhodujete, či ten telefón zdvihnete, či nie...tak good luck...

O nude a iných radostiach...

V poslednom čase som urobila všetky skúšky, pracujem až v stredu a dovtedy sa nekonajú ani žiadne kurzy španielčiny, musím si počkať na február. Vonku je tak, že sa z okna radšej ani nepozerám a všetci moji známi sa ešte učia na skúšky, takže musím tých pár dní prežiť nejak osamote. Tak som sa rozhodla, že si založím blog. Mohla som ísť namiesto toho na aerobic, ale Emma povedala, že sa z toho nechudne, tak nemá význam tam chodiť. Aj nakupovať by som šla, ale zase, Lucka sa učí a tak musím počkať. Už sa mi ani telku nechce pozerať, lebo minule som ju pozerala toľko, že sa mi zahmlilo pred okom (iba pred jedným, lebo na to vidím lepšie a tak len to sa namáha pri pozeraní telky) a musela som ísť chtiac nechtiac spať. Dokonca ani frajera nemám a tak som si musela vymyslieť niečo, čo ma aspoň dočasne zabaví. Mohla by som si kúpiť psa, ale toho treba chodiť venčiť o piatej ráno a to nech sa na mňa žiaden pes nehnevá, to by som nebola ochotná.

Musím sa vám ale priznať, trochu sa normálne hanbím pri písaní blogu. To je ako prvé divadelné predstavenie mladého herca. Mám trochu trému. Trochu viac. Čo by tak človek mal napísať na úvod? 

Minule som  obsluhovala zákazníčku, ktorá si kupovala šatstvo za veľké peniaze a pritom mi rozprávala ako má štyri povolania a tri deti a že ju manžel opustil po šiestich rokoch, či už pred šiestimi rokmi (to si celkom presne nepamätám a nie je to podstatné) a že mal o dvadsať rokov viac ako ona a že ona dúfala, že pri nej práve preto ostane, lebo mal o dvadsať rokov viac. To niekedy ale nestačí  na to, aby muž ostal. A potom mi povedala, že si mám dávať pozor na to, s kým mám deti. Tak si dávam pozor na to, s kým mám deti a budem si pamätať, že nestačí, aby muž mal o dvadsať rokov viac.

Tak len toľko pre začiatok. A dávajte si pozor na to, s kým máte deti.